wz

.

Táto stránka sa správne zobrazuje kódovaním Windows 1250.  Stránky sú optimalizované pre Microsoft Internet Explorer 4.0 a viac pri rozlíšení 1024x768 pixelov.
[ Späť | Obnoviť | Dopredu ]

 MARAVA a MARKOMANI (2)

Oskár Cvengrosch

Text je možné voľne kopírovať a rozširovať na nekomerčné účely. Úprava obsahu je možná len zo súhlasom autora.

Copyright © Oskár Cvengrosch

Pokračovanie 1...


Marobudon


Marobudon bolo hlavným sídlom kmeňového zväzu Markomanov, ktoré sa najneskôr v období okolo roku 20 p.n.l. dostalo do politickej závislosti od Ríma. Mesto je stále opradené takmer mýtickým tajomstvom. Žiadnemu z bádateľov sa doposiaľ nepodarilo rozlúštiť presnú lokalizáciu jeho polohy. Príčinu neúspechu je možné vidieť v nesprávnom umiestnení životného priestoru Markomanov a ich hlavného sídla do centra Čiech.

Pri hľadaní lokality musíme brať na zreteľ niekoľko veľmi dôležitých faktorov.

1. Marobudon bolo na svoju dobu rozsiahlym mestom s rozvinutým obchodom. Je veľmi pravdepodobné, že sa nachádzal na niektorej z dôležitých obchodných ciest a priamo na jeho území sa okrem obydlí panovníka a domácej šľachty (kniežat) museli rozkladať aj sklady rímskych obchodníkov. V žiadnom prípade nemohlo ísť o mesto zastrčené mimo obchodných ciest. V širšom okolí sa musel nachádzať systém potravinového zabezpečenia, snáď aj rímske vily, či usadlosti vrátane rímskeho komfortu. V širšej oblasti možno očakávať aj početnú vojenskú silu Rimanov, po ktorej museli zostať stopy – vojenské tábory.

2. Marobud, spomínaný v súvislosti s mestom Marobudon, sa dostal na rímsky dvor za čias cisára Augusta (29 p.n.l – 14 n.l.) pravdepodobne ako rukojemník. Za jeho vlády bolo Rímom obsadené územie medzi Alpami a Dunajom – Vindelicia, Raetia, Noricum a Panonia. To že sa Marobud ocitol v Ríme ako rukojemník svedčí iba o jednom – územie, kde z poverenia občiny vládol jeho otec (prípadne niekto z jeho rodiny) sa muselo nachádzať v priamej vojenskej podriadenosti Rímu. Je len ťažké si predstaviť, že niekto dobrovoľne poskytne svojho najbližšieho príbuzného ako zábezpeku, ak nie je pod priamym vojenským tlakom.

Augustus obsadil územia až po Dunaj, ktorý tvoril jeho severnú hranicu impéria. Šlo o pomerne veľké územie, kde kedykoľvek mohlo dôjsť k revolte a vzbure, podporovanej spoza severných, či východných hraníc. Rukojemníci preto museli pochádzať práve z týchto novoobsadených území, a slúžili ako záruka proti možnému povstaniu. Je treba si uvedomiť, že vojenská sila rímskych vojsk bola zaťažená kontrolou novozískaných území, a v tom čase jednoducho nebola schopná operovať ďalej na severe. Niektorí historici sa dokonca domnievajú, že Rimania neboli fyzicky schopní dlhodobo vojensky operovať v rámci Limes romanus, nieto ešte za jeho hranicami. [61/44] Ich najúčinnejšou vojenskou metódou bolo rozoštvávanie domácich kmeňov voči sebe navzájom.

Z takejto pozície len ťažko mohli diktovať Markomanom sídliacim niekde v Čechách podmienky mieru výhodné pre Rím. Ak bol naozaj Marobud za cisára Augusta na jeho dvore ako rukojemník, musel pochádzať z novoobsadených území - Vindelicia, Raetia, Noricum alebo Panonia.

3. Mesto muselo byť situované na dobrom mieste, relatívne dobre chránené hlavne zo smeru Ríma. Najlepšou ochranou boli veľké rieky. Samotné mesto muselo mať prepracovaný obranný systém umiestnený na vyvýšenom mieste (obudon).

4. Marobudon bolo obchodným centrom. Barbarský panovník ťažil z obchodu a určite si uvedomoval silu a zmysel peňazí. Je veľmi pravdepodobné, že Marobudov otec i jeho predchodcovia razili po vzoru Grékov a neskôr Rimanov svoje vlastné mince. Tie platili na území Svébov (Markomanov) až do doby, pokiaľ Rimania neobsadili vojensky aj politicky toto územie, prerušili razbu domácich minci a zaviedli svoju, menej kvalitnú, menu.

5. Marobudon ako mesto pod týmto názvom zaniklo, to znamená, že muselo byť zničené alebo premenované, prípadne oboje. Je možné, že sa na jeho území v súčasnosti rozkladá nejaké väčšie mesto, čo sťažuje archeologický výskum.

Ak zhrnieme vyššie uvedené body zistíme, že Marobudon bolo centrum obchodu, s vlastným peňažným systémom, pravdepodobne so silne rozvinutou remeselnou činnosťou a silným agrárnym zázemím, stredne veľké až väčšie, dobre brániteľné a opevnené mesto, nachádzajúce sa na dôležitej obchodnej ceste (možno priamo na križovatke ciest) na území Vindelicia, Raetia, Noricum a Panonia, respektíve niekde na ich hranici. Na základe súčasných archeologických nálezov, týmto kritériám zodpovedá iba jedno miesto v strednej Európe – Bratislavský hradný vrch s priľahlým územím.

Na území Bratislavy leží miestami až jeden a pol metra hrubá vrstva odpadkov z pred veľkomoravského obdobia, ktorá svedčí o veľmi intenzívnom osídlení [51/127]. V tejto vrstve boli nájdené mohutné základy murovanej budovy, schopné uniesť obrovskú záťaž, pravdepodobne aj viac podlažnú budovu. Zvyšky tejto stavby boli miestami až dva metre vysoké, a ich základy boli také pevné, že na nich v stredoveku postavili základy neznámeho domu.

Niekoľko metrov od múru stál mohutný pilier s pôdorysom 140 x 170 centimetrov z precízne opracovaného kameňa, druhý múr bol ukončený starostlivo opracovaným nárožím. Pri múroch sa zachovali zvyšky maltovej dlážky vyloženej riečnymi okruhliakmi, 30 centimetrov vysoký schod a kameňom vydláždený kanál, ktorý sa na úrovni nároží rozvetvoval. Stavba bola pravdepodobne súčasťou väčšieho, neskôr úplne zničeného celku.

V Bratislave boli nájdené pozostatky mincovne, železiarskych a hrnčiarskych pecí, metalurgické dielne a veľké množstvo mincí. Mince sú v rámci celoeurópskeho priestoru unikátne a na základe tejto svojej jedinečnosti dostali pomenovanie podľa miesta nálezu: „mince takzvaného bratislavského typu“, nazývané aj Biateky. V roku 1958 sa spomínalo vyše 1500 objavených mincí (toto číslo neustále rastie), z toho 1353 na slovenskom území. Správa o prvom náleze pochádza z roku 1776, neskôr sa našli ešte ďalšie na dnešnej Československej ulici, na neznámom mieste v okolí Bradlianskej ulice, 32 mincí sa našlo pri archeologickom výskume na Bratislavskom hrade a evidujú sa aj desiatky nálezov jednotlivých mincí uložených v Mestskom múzeu, objavených prevažne na neznámych miestach, ale aj na Michalskej, Jesenského a Záhradnickej ulici, na Kolibe a v Petržalke. Z okolia mesta možno spomenúť poklad 124 mincí v Jarovciach, menšie nálezy vo Vajnoroch, v Devíne, Devínskej Novej Vsi a na ďalších nie príliš vzdialených miestach mimo bratislavského obvodu, ako aj v neďalekom Rakúsku. Vo všeobecnosti bolo týchto mincí nájdených tak veľa, že v 19. storočí ich múzeá ani nechceli, takže nakoniec veľké množstvo z nich bolo roztavených [51/123].

razba mincí * depoty minci * železiarske pece * hrnčiarske pece * metalurgické dielne

Situačný plán Bratislavského opida (obuda) podľa K. Pietu, 2001.

Na mieste Bratislavy sa kedysi zjavne nachádzalo vysoko rozvinuté obchodno-remeselné centrum, ktorého obyvateľstvo podľa súčasného presvedčenia vedátorov tvorili keltskí Bójovia. V Kronike Slovenska z roku 1998 na strane 60 sa dočítame [40/60]:

V 1. storočí pred Kristom na významnom dunajskom priechode v mieste dnešnej Bratislavy vzniklo najdôležitejšie centrum bójskeho kmeňového zväzu v oblasti stredného Podunajska. Oppidum s akropolou na hradnej vyvýšenine a s remeselníckymi dielňami sústredenými najmä na území Starého Mesta zaberalo plochu približne 60 hektárov. Jeho štruktúru ani opevňovací systém bližšie nepoznáme, lebo nám v tom bráni zástavba stredovekého a novovekého mesta. Nálezy ôsmych pokladov s obsahom vyše 1000 mincí vlastnej výroby a doklady o odlievaní a razení mincí na Panskej ulici svedčia, že tu pracovala mincovňa. Zapojenie bratislavského oppida do diaľkového obchodu dokladujú o.i. mnohé nálezy mincí bratislavského typu po celej Európe (napr. aj v severotalianskej Udine), ako aj výskyt kampánskej keramiky v Bratislave.

Spomínajú sa tu dve veľmi dôležité veci: keltský kmeň Bójov, sídliaci na území dnešnej Bratislavy a razenie mincí. Záhadou je, ako obec historikov dospela k všeobecnému poznaniu, že Bójovia žili na území Bratislavy. Tento hlboko zakorenený mýtus sa neopiera o jediný fakt, naopak, stojí na predpokladoch a dohadoch, no napriek tomu sa prezentuje ako jedinečná pravda nielen v Kronike Slovenska, ale v každej významnejšej i menej významnej literatúre venovanej tomuto historickému obdobiu.

Dôkaz potvrdzujúci lokalizáciu nájdeme hneď na tej istej strane pod názvom „Keltskí Bójovia na Slovensku“, kde sa uvádza [40/60]:

Prvá bójska imigrácia zasiahla juhozápadné Slovensko zjavne už v 1. štvrtine 2. storočia. Súvisela s porážkou Bójov v severnej Itálii r. 191. Starogrécky historik Strabón (60 p.n.l – 20 n.l.) uvádza, že Bójovia odtiahli k Dunaju, kde sa usadili po boku Tauriskov. Za doklad presunu keltského obyvateľstva zo severnej itálie na západné Slovensko možno pokladať aj nález rímskej republikánskej mince aes grave z r. 235-200 a zlatej keltskej mince typu Aténa Alkis (takéto mince razili severoitalskí Kelti) na laténskom sídlisku v Nitre...

Obe články majú niekoľko nezrovnalostí, pričom v jednom bode si dokonca navzájom odporujú. V prvom texte sa uvádza doslova:„Zapojenie bratislavského oppida do diaľkového obchodu dokladujú o.i. mnohé nálezy mincí bratislavského typu po celej Európe (napr. aj v severotalianskej Udine), ako aj výskyt kampánskej keramiky v Bratislave.“. V druhom sa však tvrdí čosi úplne iné: „Za doklad presunu keltského obyvateľstva zo severnej itálie na západné Slovensko možno pokladať aj nález rímskej republikánskej mince aes grave z r. 235-200 a zlatej keltskej mince typu Aténa Alkis (takéto mince razili severoitalskí Kelti) na laténskom sídlisku v Nitre.“

Takže na jednej strane je bratislavské opidum centrum obchodu, na strane druhej sa nález cudzokrajnej mince považuje za dôkaz presídlenia. Podivuhodná argumentácia. Z archeologických nálezov sa žiaľ nedá vyčítať národnosť či kmeňová príslušnosť. Skrz to, že bratislavský hrad bol centrom obchodu, nielenže sa na jeho území nachádza množstvo cudzokrajných predmetov, ale aj napríklad technológia výroby, či výrobné prostriedky mohli byť importované z iných oblastí Európy (tak ako je tomu aj dnes). Domáci remeselníci si tieto postupy osvojili, takže vyrobené produkty nájdené archeológmi nemôžu byť dôkazom prítomnosti iného kmeňa, ale iba dôkazom inej kultúry toho istého národa alebo, a to je najpravdepodobnejšie, výsledkom obchodnej výmeny.

Typickým príkladom je posudzovanie pôvodu murovanej budovy nájdenej na Kapitulskej ulici. Na základe nájdených črepov z jemne tuhovanej keramiky, je pripisovaná Keltom, avšak na základe iných črepov nájdených v okolí je pripisovaná skôr Dákom [51].

Vzhľadom na to, že sa v Bratislave a jej okolí nenašlo žiadne pohrebisko z tohto obdobia, ktoré by malo podstatne väčšiu vypovedaciu schopnosť ako nájdené črepy, nemožno na základe nájdeného „spotrebného tovaru“ vyvodzovať žiadne závery o nacionalite obyvateľstva. Čo by asi tvrdili archeológovia o dvetisíc rokov, keby v Bratislave vykopali auto značky Made in Korea, rádio made in India, súpravu keramických tanierov made in Brazil, hodinky made in Japan a extrémne množstvo spotrebného tovaru made in China? Na základe veľkého množstva tovaru z Číny, v duchu takejto filozofie, by museli dospieť k presvedčeniu, že tu žili Číňania.

V súvislosti s územím Bratislavy je prezentovaná prítomnosť keltského kmeňa Bójov. Tu je dôležité si uvedomiť pojem samotný pojem „Bójovia“ (Boii - lat.). Z historických zápisov (nie však originálnych) bolo vydedukovaných niekoľko lokalizácií Bójov, ktorí sú spomínaní v rôznych časových obdobiach – severné Taliansko, Panónia, Bohemia (Čechy), Morava, západné Slovensko, Sliezko (Poľsko). Jednoznačne sú však doložení len Strabónom (*60 p.n.l – †20 n.l.) [5/126] v Taliansku, ktorý uvádza:

V minulosti ako som už povedal, sídlili v poriečí Pádu väčšinou Kelti. Najvýznamnejšími keltskými kmeňmi boli Bójovia a Insubri, ako aj Senóni, ktorí spolu s Gaisatmi v minulosti zaútočili na Rimanov a zdolali ich. Tých však neskôr Rimania načisto vykynožili, Bójov aspoň vyhnali z ich miesta. Bójovia sa presťahovali do oblastí pri rieke Istros, kde žili popri Tauriskoch v ustavičných vojnách proti Dákom, kým ich nestihla úplná skaza. Svoju pôdu, ktorá patrila do Illyrica, prenechali susedom ako pastviny...

Opis presťahovania Bójov k rieke Istros (Dunaj), zaberá tak širokú oblasť, že začlenenie Moravy a západného Slovenska, do Bójskeho priestoru osídlenia je viac než diskutabilné.

Druhý pomerne presný popis miesta Bójov nám ponúka Tacitus (*55 n.l. - †?) vo svojom diele Germánia [32/XXVIII].

A tak medzi Hercýnskym lesom, riekou Rýnom a riekou Mohan sídlili Helvéti, ďalej za nimi Bojovia, obe kmene galské. Meno Boihaemum trvá doposiaľ a svedčí o dávnych dejinách zeme, i keď sa obyvateľstvo zmenilo.

V latinskej verzii [33/XXVIII] sa označenie Boihaemum uvádza ako Boihaemi, pričom toto územie je Tacitom jednoznačne vyšpecifikované riekou Rýn, riekou Mohan a Herkýnskym lesom (Šumava, Český les). V latinčine sa opis umiestnenia Bójov ...Helvéti, ďalej za nimi Bojovia,.. uvádza ako ...Helvetii, ulteriora Boii,.. (Helvetii, vzdialenejší - odľahlejší Boii); v anglickej verzii je to ešte jasnejšie, kde sa píše ...Helvetii and Boii,..

Helvéti teda sídlili bližšie k rieke Rýn a ďalej za nimi (v tom istom trojuholníku) sídlili Boji. V opise územia zjavne nejde o Čechy! Je zaujímavé, že historici v 19. a začiatkom 20. storočia stotožňovali územie Bójov s Bavorskom, ktoré Tacitovmu popisu vyhovuje omnoho presnejšie než Čechy. Stopa po mene Boii sa zachovala aj v samotnom pomenovaní Bavorska v niektorých európskych jazykoch:

Bayern (nem.), Bajorország (maď), Beieren (hol.), Bayern (nor.), Bayern (šved.), Bayern (dan.), Baijeri (fin.). V ostatných jazykoch, románskych aj slovanských, je pomenovanie podobné latinskému Bavaria (Bavorsko).

V tejto súvislosti pomerne mätúco pôsobí veta „Meno Boihaemum trvá doposiaľ a svedčí o dávnych dejinách zeme, i keď sa obyvateľstvo zmenilo.“. Ak vetu skutočne napísal Tacitus a nevložil ho neskôr jeden z mnohých prepisovateľov jeho diela, potom názovBoihaemum nepochádza od Bójov. Tacitus napísal Germániu v prvom storočí nášho letopočtu, opisoval kmene a národy žijúce v Germánii v čase jeho života a ak v tomto čase uvádza, že sa obyvateľstvo zmenilo, môže hovoriť o Bójoch len ako o novoprišelcoch, pričom meno Boihaemum trvá doposiaľ, aj keď tu prišli Bóji. A že to myslí naozaj takto, svedčí predchádzajúci odsek [32]:

Božský Julius, autor najznamenitejší, nás poučuje o tom, že moc Galov bola kedysi väčšia, a to nám dovoľuje veriť, že i Galovia prichádzali do Germánie. Akou slabou prekážkou bol predsa vodný prúd, ak chce ten či onen národ, keď zosilnel, vymeniť svoje sídla a zabrať také, ktoré boli doposiaľ bez pána, nerozdelená mocou kráľov.

A tak medzi Hercýnskym lesom, riekou Rýnom a riekou Mohan sídlili Helvéti, ďalej za nimi Bojovia, obe kmene galské....

V tom istom diele v kapitole XLII uvádza:

Obzvlášť výnimočná je sláva a moc Markomanov. I samotné svoje súčasné sídla získali statočnosťou, vyhnaním Bójov...

Bójovia sa teda podľa jeho opisu koncom 1. storočia nachádzajú v Bavorsku (prípadne v Čechách) a Markomani na miestach pozdĺž Dunaja, ktoré kedysi Bójovia obývali. Tacitus umiestňuje Markomanov, ktorí vyhnali Bójovna miesta pri Dunaji:

...Bližší, ak budem sledovať Dunaj, ako som predtým sledoval Rýn, je obec Hermundurov, verná Rimanom. Preto ako jediní z Germánov obchodujú nielen na dunajskom brehu, ale i vo vnútrozemí a v najsvelejšej kolonii raetskej provincie....

Ďalej uvádza: Vedľa Hermundurov sídlili Naristi a ďalej Markomani a Kvádi.

Vedľa mal zjavne na mysli pozdĺž rieky Dunaj smerom na východ. Hermunduri sídlili v susedstve Bójov (na severozápade) a v susedstve Raetskej provincie. Ďalšj na východ boli sídla Naristov podľa ktorých dostala neskoršia rímska provincia názov – Norikum (Naristi – Noristi – Norikum). Východne od Norika sídlili Markomani a Kvádi.

Priestor Markomanov a Kvádov bol teda od Norika smerom na východ až po územia Sarmatov a Dákov, od ktorých ich „oddeľoval vzájomný strach alebo hory“ [32/I]]. Tými horami mohol byť jedine karpatský oblúk tiahnuci sa cez súčasné Rumunsko a Podkarpatskú Rus na Slovensko.

Valleus Paterculus (*19 p.n.l. ) v dejinách Ríma II [53/149] podrobne opisuje udalosti, na ktorých sa osobne zúčastnil, najmä vojny na severnej hranici Rímskej ríše za vlády cisára Augusta a Tiberia:

Okrem kmeňa Markomanov nebol v Germánii už nijaký kmeň, ktorý by Rimania mohli poraziť. Tento kmeň opustil pod vedením Marobuda svoje bývalé sídla, postúpil do vnútrozemia a usídlil sa v rovinách obkolesených Hercýnskym lesom.

Tiberius sa rozhodol, že v nasledujúcom roku zaútočí z rozličných strán na Marobuda a jeho ríšu. Poveril Sentia Saturina, aby presekal husté Hercýnske lesy a doviedol légie cez územie Chattov do Boiohaema (tak sa nazývala krajina, kde sídlil Marobud). Sám vytiahol proti Markomanom s vojskom slúžiacim v Illyricu od Carnunta, miesta v Norickom kráľovstve, ktoré sa nachádzalo najbližšie pri jeho hraniciach.

Tibérius vládol v rokoch 14 až 37, takže tento text opisuje situáciu minimálne pol storočie pred Tacitovou Germániou. Podľa Tacita, Marobud sa usídlil na území, odkiaľ vyhnal Bójov. Valleus Paterculus toto územie nazýva Boiohaemum. O pol storočie neskôr Tacitus pomenúva názvom Boihaemum územie, kde sídlia Bójovia (pravdepodobne Bavorsko) a nie Markomani (akoby sa opäť presťahovali), pričom samotný názov „doposiaľ a svedčí o dávnych dejinách zeme, i keď sa obyvateľstvo zmenilo.“, z čoho vychádza akoby pomenovanie nepochádzalo od Bójov, ale naopak.
Na prvý pohľad je zrejmé, že Valleus Paterculus umiestňuje Boiohaemum niekde úplne inde ako Tacitus. Kde teda to slávneBoihaemum (Tacitus) či Boiohaemum (Valleus Paterculus) bolo? Mohlo ísť skutočne o územie dnešných Čiech, kedysi nazývanými Bohemia?

Odpoveď možno nájdeme v samotnom názve kmeňa – Boii. Pôvod názvu Boii [59] je odvádzaný buď zo starej írštiny zo slovaamboune, z protokeltského slova ambouios, čo označovalo človeka nevlastniaceho žiaden dobytok. Druhý variant, presadzovaný českým lingvistom Júliusom Pokorným, je založený na báze slova bojovník, odvodeného z indoeurópskeho bhei(ə)-, bhī- čo značí úder, zásah.

Okrem týchto dvoch vysvetlení však existuje ešte jedno, ktoré mal Július Pokorný možno aj na mysli, no svoje predstavy sa žiaľ snažil vysvetliť spôsobom príliš komplikovaným, majúc na zreteli určité vedecké hranice, ktoré nemožno prekročiť.

Bóji sa v latinčine uvádza ako Boii (plural), Boius (singular); v gréčtine Bóϊoi [59] a v slovenčine (podobne i v češtine) Bóji, či Bójovia. Slovný tvar „boj“ je v slovenčine základom slova vyjadrujúceho vojnový stret medzi dvoma jedincami či dvoma skupinami ľudí. Všimnime si ako sa mi to ťažko popisuje. Boj nemá v slovenčine alternatívny výraz a je rýdzo slovenského pôvodu. Od slova boj sú odvodené ďalšie slová ako bojovať, bojovník, súboj, bojko, atď.

Výraz bojovník so svojou koncovkou spadá pravdepodobne do neskoršieho obdobia, pôvodný výraz sa pravdepodobne končil na –ar, obdobne ako pomenovania ďalších profesií: kovár ( kováč - zah.) [31/52], murár, tesár, farár, maliar, farbiar, želiar, truhlár, chmeliar, koškar (zah.), včelár, tokár, rezbár, mäsiar, lekár, tehliar, kuchár, kolesár, kolár, zvonár, vikár, smetiar, drotár, horár, kotlár, peciar, strojár, stavbár, pisár, počtár, hvezdár, včelár, bačár, kominár a samozrejme - bojar.

Pravdepodobný je aj samotný (holý, skrátený) výraz boj, ktorý má identický význam ako bojovník, avšak tento tvar (boj) nebol poňatý do novodobej spisovnej slovenčiny.

Bojar nachádzame aj v názvoch označujúcich Bavorsko, napríklad v nemčine: Bayern – Baier(n) – Bajer – Bojar. V ostatných súčasných germánskych jazykoch je to podobné. V maďarčine v slove Bajorország, časť ország značí krajina, štát; takže na pomenovanie Bavorska môžeme použiť prvú časť slova: Bajor – Bojar. Bayern (Bajern) by teda aj podľa názvu mala byť krajinou Bójov – Bojarov, teda bojovníkov.

V súvislosti s nejasným určením územia nazývané Boihaemum sa natíska niekoľko vysvetlení. Prvé z nich, snáď aj najpravdepodobnejšie je, že určenie miesta „(tak sa nazývala krajina, kde sídlil Marobud)“ bol dopísaný dodatočne niektorým z prepisovateľov Paterculusových dejín Ríma. Podobných úprav v starovekých dielach bude pravdepodobne veľa, čo môže byť jednou z príčin, prečo si mnohé z nich navzájom odporujú. Dôsledkom toho vzniká priestor na rôzne, navzájom odlišné, vysvetlenia historických udalostí.

Johannes Aventinus (*1477 - †1534) vo svojej práci Letopisy Bavorov IV, XX 13 [22/367] spomína dve územia : Boiemiam (lat.) prekladané ako Čechy a Boiariam (lat.) prekladané ako Bavorsko [22/347]. Ktoré z týchto dvoch území bolo teda to slávneBoiohaemum, či Boihaemum? Mohli byť obe?

Nie je vylúčené, že Boihaemum bolo územie, kde sa zhromažďovali bojovníci, akési vojenské centrum, ktorých mohlo byť v rôznych časových obdobiach na rôznych miestach niekoľko. Text Valleusa Paterculusa opisujúci Boihaemum, krajinu, kde v tom čase sídlil Marobud, hovorí sám za seba:

Tento kmeň opustil pod vedením Marobuda svoje bývalé sídla, postúpil do vnútrozemia a usídlil sa v rovinách obkolesených Hercýnskym lesom... Obkolesil sa telesnou strážou a neprestajnými cvičeniami dosiahol v nej takmer rímsku disciplínu... Vybudoval armádu, ktorá mala sedemdesiattisíc pešiakov a štyritisíc jazdcov, a pripravoval ju cvičením v ustavičných vojnách so susedmi na väčšie úlohy, než akými sa vtedy zaoberal... Keďže mohol v každej chvíli vyraziť jedným alebo druhým smerom, všetci sa ho báli.

Ak bolo Boihaemum vojenské územie s koncentráciou bojovníkov, potom musíme pripustiť že Boji ako takí nemuseli byť kmeňom, aj keď boli historikmi ako kmeň zaznamenaní. Mohlo ísť o žoldnierov na voľnej nohe, či rôzne ozbrojené skupiny, ktoré sa dobrovoľne alebo nedobrovoľne odčlenili od otčiny a prevažne bez žien a detí sa pustili vlastnou cestou. V minulosti o podobné prípady nebolo núdza. Z tých najznámejších možno spomenúť napríklad Avarov.

Boji – bojari bola spoločenská vrstva bojovníkov pôvodného obyvateľstva, ktorá sa pod tým pomenovaním zachovala ešte donedávna v cárskom Rusku (Bojari). Z historických záznamov poznáme meno Boiorix, ktorým (napriek keltskej koncovke) bol pomenovaný kimberský, teda germánsky kráľ.

Bojovníci bez spoločenského a vzdelanostného zázemia však len ťažko mohli byť nositeľmi kultúry, remeselných zručností či vlastného mincovníctva. Samozrejme nie je vylúčené, že pomenovanie Boii sa naozaj vzťahovalo na kmeň, ktorý týmto názvom prejavoval svoju spoločenskú hodnotu či životný štýl. Ich koristnícky spôsob života, vyplývajúci z ich pomenovania, však nemohol byť zárukou významného kultúrneho zázemia.

Podľa súčasných predstáv, archeologické lokality Stradonice, Závist, Hrazany a Nevězice nachádzajúce sa v Čechách, sú pripisované keltským Bójom, ktorí okolo roku 70 p.n.l. opustili svoje opevnené sídliská a tiahli smerom na východ, na západné Slovensko, kam priniesli svoju kultúru – spracovanie kovov, mincovníctvo, či výrobu keramiky. Je pozoruhodné, že tieto bójske opidá vykazujú oproti bratislavskému osídleniu diametrálne odlišné urbanistické prvky a o porovnávaní mincovníctva či ostatných výrobných činností, nemôže byť ani reči.

Charakteristickým prvkom českých bójskych opíd boli dvorce, zomknuté do jednej líniovej rady, oddelené navzájom ohradou alebo cestou. Rozloha týchto sídliskových areálov bola pomerne kolísavá, v prípade hrazanského opida išlo väčšinou o rozmery 40 x 25 m, v Závisti sa dominantný akropolový dvorec rozprestieral na ploche 70 x 70 m, rozmery ostatných sa pohybovali okolo 40 x 60 m. Dvorce pozostávali zvyčajne z niekoľkých obytných objektov, zariadení hospodárskeho, výrobného, prípadne provizórneho charakteru a občasne aj špecializovaných pracovísk.

Na dvorce nadväzovali menšie celky – hospodárske usadlosti, ktoré svojou povahou predstavovali kvalitatívne a kvantitatívne zredukované obrazy dvorcových komplexov. Viazali sa obyčajne na plošne redukované pozemky a vyznačovali sa mimoriadnou variabilitou obrysov (rozloha sa pohybovala okolo plochy 25 x 12 m). Obyčajne pozostávali z obytného, resp. viacúčelového objektu a jednej až dvoch prístavieb hospodárskeho, prípadne výrobného charakteru. Výskyt plotov, alebo iných ohradení bol doložený len v zriedkavých prípadoch. Mimo hlavnej zóny aglomerácie, ktorej ráz určovali dvorce a usadlosti, sa postupne šírila sieť rôznorodých drobných objektov, prístreškov a chát.

Pozostatky rastlinných zvyškov, uskladnených v jednotlivých objektoch dvorcových sústav, v Závisti a Stradoniciach interpretovaných ako skladiská obilia dokladujú intenzívnu poľnohospodársku činnosť. Nálezy zreteľne dosvedčujú, že české opidá boli agrárne mocenské centrá zamerané na poľnohospodársku sebestačnosť, so sekundárnym zameraním na remeslo a obchod.

Urbanistické riešenie starovekej Bratislavy, je však od českých opíd diametrálne odlišné. Areál je rozdelený na akropolu, kde boli objavené polozemnicové stavby kolovej konštrukcie slúžiace pravdepodobne obytným účelom; a podhradie, kde boli sústredené výrobno – remeselné areály. Závažné sú aj náznaky separácie výrobnej činnosti, čo svedčí o plánovaní remeselnej výroby. Výskumy dokazujú, že na juhovýchodnom úpätí hradného vrchu v smere k pôvodnej nive Dunaja bola sústredená hutnícka, kováčska, kovolejárska a mincovnícka činnosť, zatiaľ čo výroba keramiky sa koncentrovala v smerom na severovýchod [obrázok]. Ďalšie doklady o remeselnej činnosti mimo historického jadra mesta, na okraji podhradia opida a mimo neho, dosvedčujú existenciu ďalších výrobných osád.

Bratislavské opidum (Marobudon), na rozdiel od českých bójskych opíd, pôsobilo ako protomestské centrum neagrárnych ekonomických aktivít, situované do priestoru s poľnohospodársky nevhodnými pôdami, s dokladom surovinovej základne (bohatý výskyt bahenných vôd) a dôležitých obchodno komunikačných spojení. To svedčí o centralizovanej forme riadenia, o sídle mocenských štruktúr a o významnom postavení bratislavského urbanistického celku v rámci širšieho regiónu.

Invázna vlna Bójov z Čiech na Slovensko do priestoru Bratislavy okolo roku 70 p.n.l. je dokladaná hlavne typologickou príbuznosťou nízkonominálnych mincí na oboch územiach. Podľa súčasných numizmatických analýz je však zrejmé, že mince bratislavského typu, či statéry alebo hexadrachmy, nesúvisia genetickým spôsobom po metrologickej ani typologickej stránke s českými bójskymi razbami[54/20].

Na základe toho už odborné kruhy pripúšťajú, že bójska migračná vlna smerovala do plne sa rozvíjajúcej sídliskovej enklávy, to znamená, že nemala zakladateľský charakter. Tento opatrný postoj je však potrebné prekonať a otvorene povedať, že Bójovia ako kmeň na Slovensku nikdy neboli! Bolo tu však veľa bójov – bojarov – bojovníkov, ktorí bránili maravský (slovenský) Marobudon voči votrelcom.

Spomínané mince bratislavského typu môžeme považovať za najvýznamnejší a najjednoznačnejší identifikátor a dôkaz kmeňovej príslušnosti (či národnej identity) obyvateľstva, pričom motívy a texty na týchto minciach majú obrovskú vypovedaciu schopnosť, svojou váhou ďaleko zatieňujúcu ostatné archeologické nálezy i veľmi nepresné, niekoľko krát prepisované historické záznamy.

Panuje všeobecná zhoda, že mince bratislavského typu sú jedinečné v rámci celého európskeho priestoru. Toto je dôležitý bod, odkiaľ je potrebné rozvinúť pátranie po obyvateľoch bratislavského opida. Usudzovať o kmeňovej príslušnosti na základe nájdených črepov, spôn, či iného spotrebného tovaru je nešťastné a smeruje k veľkej variácii výsledkov.

Dešifrovanie textov na minciach jednoznačne poukáže na toho, kto mince vyrazil, pretože aj keď sú nápisy písané latinkou, nemajú v latinčine význam. Ide zjavne o pôvodný jazyk vtedajšieho obyvateľstva, ktoré sa v tomto priestore vyvíjalo minimálne už niekoľko storočí predtým. Nejde o žiadnych prisťahovalcov, a už vôbec nie o Bójov, ktorým sú tieto mince pripisované.

Jazyk Bójov dnes nik nepozná, preto akékoľvek pokusy interpretovať texty na minciach ako bójske, či keltské, je dosť neuvážlivé. Používať však tieto nepresvedčivé interpretácie ako dôkaz osídlenia Bójmi, je nešťastné.

Naopak, nápisy sú zreteľne čitateľné súčasnou spisovnou slovenčinou a dodnes zachovanými nárečiami prevažne z východného Slovenska, takže celá bójsko-keltská mincovnícka história na území Bratislavy zaváňa obyčajnou politickou agendou a je na hony vzdialená realite.

Na minciach bratislavského typu razených zo zlata i striebra s rôznymi vyobrazeniami a nápismi sa najčastejšie vyskytuje nápis BIATEC [BIATEK], podľa ktorého mince dostali všeobecné pomenovanie – biateky. V mincovni na území Bratislavy bola mincovňa [3/20], v ktorej sa razili nielen strieborné tetradrachmy, ale aj zlaté statéry s nápisom BIATEC a malé strieborné mince, tzv. simmerinský typ.

Okrem nápisu BIATEC boli nájdené mince s nápismi AINORIX, BVSV, BVSSVMARUS, COBROVOMARUS, COISA, COVNOS, COVIOMARUS, DEVIL, EVOIVRIX, FARIARIX, IANTUMARUS, MACCIUS, TITTO. Medzi odbornou verejnosťou panuje presvedčenie, že ide o mená keltských panovníkov, ktoré oni sami nechali na minciach vyraziť. Na mieste je však otázka, ako sa taký veľký počet osôb mohol mocensky uplatniť v pomerne obmedzenom geografickom i časovom priestore, aký prichádza do úvahy v súvislosti s hypotetickým bratislavským keltským opidom. Nakoniec, že sa jedná o hypotézy, potvrdzuje aj Eva Kolníková vo svojom článku zverejnenom v Historickej revue [60/3]:

Žiadny antický písomný prameň nezaznamenáva existenciu keltského centra, ani neuvádza nikoho z jeho predstaviteľov. Preto sa na základe dôkladného štúdia bratislavských keltských mincí, porovnávaním analógií z iných častí keltského sveta hľadajú hypotézy.

Hlavným inšpirátorom v tomto smere hypotéz je Caesar a jeho „Zápisky o vojne galskej“, kde okrem iného opisuje aj formy spoločenského usporiadania keltských kmeňov v Galii. Tie umožňovali zapojenie väčšieho počtu jedincov do vládnucich štruktúr, čo sa vníma ako vysvetlenie značnej variability nápisov na minciach bratislavského typu.

Mince s nápisom BIATEC okrem svojej početnosti majú oproti ostatným ešte jednu prednosť. Sú z celého komplexu jediné podľa ktorých bolo stanovené obdobie ich razby. Jeden z piatich variantov motívu má na averze zobrazenú dvojicu hláv, ktoré takmer do detailov napodobujú strieborné denáre Rímskej republiky, aké razili monetári Calenus a Cordus v rokoch 70/69 pred naším letopočtom. Sú na ňom dve hlavy symbolizujúce rímske cnosti Honos a Virtus – česť a statočnosť (udatnosť). Na dvoch variantoch je samostatná hlava s črtami portrétu.

Na reverze hexadrachiem s nápisom BIATEC je jazdec na koni zobrazený dvoma spôsobmi – v slávnostnej póze s ratolesťou alebo v bojovom postavení, v pancieri so zdvihnutým mečom a štítom. Rok vydania rímskej republikánskej predlohy sa považuje za dátum, po ktorom vzniklo bratislavské mincovníctvo. Jeho skončenie naznačuje didrachma s nápisom BIATEC. Na averze napodobuje rímsky republikánsky denár T.Carisia s halvou Sibily z rokov 46/45 p.n.l. Na reverze zobrazuje oštepom prebodnutého kanca, aký je na rímskom denári C. Hosidia Getu z rokov 68/60 p.n.l. Minca bola pravdepodobne razená po roku 45 p.n.l. [53/131]

Názov BIATEC je pripisovaný keltskému panovníkovi menom Biatec, čo je v očiach historikov jedným z dôkazov prítomnosti Bójov. Ibaže Bój či Boii je až na počiatočné písmeno B úplne odlišné od slova BIATEC. Tu je potrebné jednoznačne zdôrazniť, že slová BIATEC a Boii nespája vôbec nič!

Meno Biatec sa nielenže nespomína v žiadnych rímskych spisoch v súvislosti s Bójmi, ono sa tam totiž nenachádza vôbec. Meno Biatek je absolútne neznáme a ani neznie ako meno keltského veľmoža, pretože ak by naozaj išlo o keltské meno písané latinkou, znelo by asi ako Biatrix či Biaterix obdobne ako Vercingetorix, Dumnorix či Ambiorix. Ak tieto mince naozaj razili príslušníci kmeňa Bójov, prečo ani na jednej nenájdeme meno Boio­rix? Meno Boiorix však napodiv vlastnil kimberský, teda germánsky kráľ, ktorý s územím Slovenska nemal nič spoločné a dokonca je historikmi považovaný za Germána.

Naopak, podľa historických záznamov Bójom vládol kráľ Kritasir a pod jeho vládu patrili aj ďalšie keltské kmene, napríklad Tauriskovia usídlení v Noriku. Kritasirovo meno sa však nevyskytuje ani na jednej minci bratislavského typu [51/136]. Písomné pramene sa tu dostávajú do zjavného rozporu s archeologickými nálezmi, ktoré si doposiaľ žiadny vedátor nevie vysvetliť.

Biatec (čítame ako Biatek) sa napodiv svojou skladbou a koncovkou podobá nemalému množstvu slovenských slov, ktoré sú v nárečiach podnes v hojnej miere používané. V šarištine ich nájdeme celú radu. Biatek znie obdobne ako piatek (piatok), opetek (opätok), platek (plátok), poplatek (poplatok), preplatek (preplatok), uplatek (uplatok), sviatek (sviatok), zmetek (zmätok), odpustek (odpustok), jarek (potôčik), kvitek (kvietok), majetek (majetok), betek (choroba), dobitek (dobytok), statek (statok), dopitek (dopitok), pomitek (žinka, vecheť), požitek (pôžitok), pribitek (príbytok), poradek (poriadok), ščitek (štítok), predek (predok), dodatek (dodatok), ubitek (úbytok), určitek (určitok), zvitek (zvitok), butek (čižmička), hutek (druh vtáka), prutek (prútik), smutek (smútok), zamutek (zámotok), domek (domček, domec), pribitek (príbytok), stromek (stromček), stolek (stolček, stolička), mostek (malý mostík), listek (lístok), sirotek (sirota), parobek (mladý muž, junák), poradek (poriadok), atď.

V záhoráčtine - topánek (poltopánka), štranek (tenký povraz), spodek, posek (pupok), kvásek, štráfek (ozdobná pruh, ktorý sa prišíva na sukňu) atď., v slovenčine napríklad slovo peniažtek.

Panovník raziaci mince na svojom území, musel byť Rimanom známy. To, že sa jeho meno nevyskytuje v žiadnych záznamoch môže síce svedčiť o tom, že sa jednoducho dotyčné dokumenty nezachovali, no omnoho pravdepodobnejšie je, že Biatec nebolo meno.

Vodca kmeňa bol volený jedinec, ktorý vynikal určitými vlastnosťami. V tom čase v kmeňových zväzoch panoval vysoký stupeň demokracie, a pravdepodobne nejestvovalo dedičné právo na vladára, takže je len veľmi ťažko predstaviteľné, že by na minciach bolo pri zrode mincovníctva v Bratislave použité meno voleného panovníka. Pri známej vlastnosti Slovenov, ktorou je nesvornosť, podozrievavosť a svojvôľa, sa to javí dokonca ako nemožné. Túto filozofiu jednoznačne podporuje aj prevažná väčšina obrazových motívov vyskytujúcich sa biatekoch. Môžeme tu vidieť dve hlavy, zvieratá reálne i mystické, jazdca na koni a pod. Je omnoho pravdepodobnejšie, že názov BIATEC prezentoval územie, ku ktorému sa vzťahovala razba i samotné použitie, alebo ide o originálny názov meny, či punc kvality.

Jedno z možných vysvetlení, ktoré sa natíska, je výraz PIATEK. Keďže koncové C sa čítame ako K, a písmená B a P spodobujú, je možné, že text na minci, ktorý sa píše ako BIATEC, by sme mali čítať ako PIATEK. Výraz PIATEK vyjadruje v slovenčine aj v iných slovanských jazykoch päť čohosi, resp. pätinu celku. Piatek je v súčasnosti v šarišskom nárečí piaty deň v týždni – piatok. Piatek by sme teda v súvislosti s menou mohli chápať ako päták, čo by najrozšírenejšej minci prislúchalo omnoho pravdepodobnejšie ako meno panovníka.

Avšak vzhľadom k tomu, že sa nápis vyskytuje na strieborných didradrachmách, tetradrachmách, hexadrachmách i na zlatých statéroch, výraz piatek od slova päť vyskytujúci sa na rôznych typoch mincí je nepravdepodobný, pokiaľ nemá ešte iný význam ako číselný.

Tento iný význam nájdeme v rumunčine. Slovo piaţã (čítame piacə) v preklade znamená trhovisko, námestie, trh (odbytište). V maďarčine významu trh zodpovedá slovo piac a pre trhovisko piactér. Trhy sa vždy konali pravidelne v určité dni v týždni. Platilo to v stredoveku a určite aj dávno predtým. Ľudia sa v tento určitý deň stretli na mieste na to vhodnom, kde si vzájomne vymieňali tovar. Je pravdepodobné, že takýmto dňom bol piatok, piatek (šar.), pjatnica (rus.), petak (chor.), пéтък (bul.), péntek (maď.) a skrz tradične sa opakujúce trhy v ten istý deň sa postupne piatek – pjatnica – piaţã – piactér stal pojmom označujúcim nielen deň v týždni, ale aj výrazom označujúcim trhovisko, námestie, trh (odbytište). Neskôr tento pôvodne slovenský výraz bol z generácie na generáciu prenesený Slovenmi až do súčasnej rumunčiny a maďarčiny. Je zaujímavé, že pre slovo trh existuje v rumunčine ešte jeden výraz – tirg, ktorý je zjavne taktiež slovanského pôvodu - targ (pol.), tarh (šar.). V chorváčtine trg značí námestie.

Vráťme sa však k výrazu piaţã [piacə]. Svojou výslovnosťou je takmer identický so slovom pľac, ktorým sa v šarištine vyjadruje trh, ale i miesto. Obe výrazy (rumunský aj šarišský) sú významovo identické. Pľac je miesto, kde dochádza k obchodu, buď výmennému alebo za peniaze, pri ktorom je potrebné placic (šar.) - platiť a od toho sú odvodené slová ako pláca (odmena), platba, platiť, zaplatiť, preplatiť atď.

Rumunský jazyk je priradzovaný k románskym jazykom, ktorých základ tvorí latinčina. V latinčine však pre trh existujú úplne iné výrazy – mercātus, nundinae či forum (trhovisko). Všetko nasvedčuje tomu, že staroveká história Rumunska je očividne spätá so Slovenmi omnoho viac ako sú historici v súčasnosti ochotní pripustiť.

V tomto chápaní mohol byť Biatek názov meny (v našich časoch napríklad koruna či Euro) odvodený od miesta prípadne dňa, kde (kedy) sa najviac používal – na trhu, alebo vo význame slov piaţã (trh) a pľac-placic vyjadroval prostriedok, ktorý svojím názvom vypovedal, prípadne zaručoval vyplatenie (výmenu) za iný tovar dennej spotreby či potravín v inom časovom horizonte (neskôr) než v čase realizovaného obchodu. Dával záruku majiteľovi Biateka(ov), že o nejaký čas, o rok prípadne dva, tento peniaz vymení za iný tovar reálnej úžitkovej hodnoty. Biatec teda svojím názvom symbolizoval tovarovú výmenu, obchodné transakcie a samotný akt výmeny.

Potvrdzujú to aj súčasné slová používané na území Šariša (týka sa to aj iných východoslovenských nárečí), ktoré vo svojom slovnom základe majú slovo PLAT - PLATEK a ktoré zároveň priamo súvisia s peniazmi a s platením – poplatek (poplatok), preplatek (preplatok), uplatek (úplatok). Slovný základ PLAT-EK, vyjadrujúci platbu za niečo, je až na neuverenie podobný nápisu na minciach typu BIATEK [PIATEK].

COISA – KOISA (KOSA). Meno naháňajúce strach a hrôzu, symbolizujúce skosenie - zničenie - smrť. Kosa ako symbol smrti pretrvala v ľudových poverách i rozprávkach do dnešných čias.

Nápis sa nachádza na reverze hexadrachiem, pod obrazom, ktorý je interpretovaný ako boj človeka s medveďom. Zobrazený tvor však skôr pripomína draka – netvora, prehnutého do tvaru kosáka, s dlhými drápami siahajúcimi po človeku. Chudý, na kosť vyziabnutý človek – takmer kostra, očividne nie je v bojovom postavení, naopak pôsobí akoby stál na stráži (kopija je vo vertikálnej polohe). Na averze je hlava v profile.

Kosa v slovenčine znamená nástroj na sekanie (stínanie?) trávy na lúke. V srbochorvačtine a v bulharčine pod slovom kosa rozumieme vlasy, avšak kosa v ruštine znamená vrkoč. Všetky štyri významy – nástroj pretiahnutého (mierne zaobleného) tvaru, vlasy, vrkoč ale i smrť, majú spoločného menovateľa. Priamo súvisia s vlasatým bohom, ktorého naši predkovia Sloveni (velebníci vlasatého boha), uctievali. Viera vo vlasatého boha bola taká silná, že sa jeho symbol – dlhé vlasy dostal nielen na mincu typu COISA [KOISA] ale i do názvov celých území, ktoré pod týmto názvom pretrvali dodnes – Valašsko (VOLOSI - vlasy), Kosovo (KOSA – vlasy) – krajina vlasatých.

Zaujímavým prvkom je písmeno -I v tvare CO-I-SA. Tento prvok sa vyskytuje aj na ostatných minciach bratislavského typu – COVIO (bez –i, čítame ako kovo), COVIOMARVS (bez –i, čítame ako kovomarus – kovová marava), FARIARIX (bez –i, čítame ako fararik), MACCIVS (bez –i, čítame ako makus – makuš - mokoš).

Používané -I bolo zjavne súčasťou vtedajšej „spisovnej“ slovenčiny, no zaujímavé je, že tento prvok, napriek rozdielu dvoch tisíc rokov, sa zachoval až dodnes. Na východnom Slovensku, vo Vranovskom okrese, ak niekto spadne a doláme si hnáty, tak povie, že sizlamal koisci (kosti), keď má čohosi dosť, povie doisc a ľudia bežne chodia koisiť trávu, pričom na kosenie používajú koisu (kosu).

Samohláska –i je vkladaná pred písmeno -s nielen v slovách pôvodných: mladoisc (maldosť), staroisc (starosť), radoisc (radosť) atď.; ale aj v novotvaroch ako blboisc (blbosť), sprostoisc (sprostosť) atď.

Nápisy na minciach bratislavského typu zjavne nesú spoločné znaky so súčasnými Východoslovenskými nárečiami, na základe čoho je možné uvažovať, že na území Bratislavy, za čias slávy mesta Marobudon, kde sa razili mince zvané Biateky sa hovorilo jazykom podobným dnešným východoslovenským nárečiam. Tento fakt podporuje aj veľká príbuznosť východoslovenských a západoslovenských nárečí. Dnešná spisovná slovenčina sa k nám dostala z juhu (pravdepodobne od Kotínov - Gotínov) a je v podstate akýmsi prechodovým jazykom medzi dnešnou srbochorvátčinou a jazykom za čias razby Biatekov, používaným nielen na Slovensku, ale na území celej Maravy, pozostatky, ktorého dnes nachádzame vo východoslovenských a západoslovenských nárečiach.

Dosiaľ sa zachovalo 10 mincí s nápisom COISA z nálezov v Bratislave, Zohore, Trnave a z územia Rakúska.

COBROVOMARVS

Na reverze hexadrachmy sa nachádza nápis spolu s vyobrazením leva. Na averze je dvojica hláv. Vyskytol sa v nálezoch z Bratislavy, Rece a z Rakúska, dovedna 20 kusov.

Nadpis mince sa považuje za keltský (COBROVO) s latinskou príponou (MARUS) a vysvetľuje sa ako „dvojnásobne veľký, víťazný“ [53/132].

Tento rozhodne zaujímavý výklad má však závažné trhliny. Neexistuje žiaden záznam z keltského jazyka z územia strednej Európy z vtedajšieho obdobia, čo znamená, že nie je možné posúdiť, čo je a čo nie je keltské slovo. Asociácia „dvojnásobne veľký“ vznikla zrejme na základe zobrazenia dvoch hláv na averze, ktorá však môže vyjadrovať aj čokoľvek iné a nie hneď čosi dvojnásobné.

Ďalším veľkým problémom je latinské slovo MARUS. V latinskom slovníku toto slovo nenájdeme. Pod pojmom veľký tu nájdeme výraz MAGNUS. Najbližší podobný výraz je MARE, čo znamená more. Výraz MARUS nedosiahneme ani vyskloňovaním výrazu MARE vo všetkých pádoch, v jednotnom i množnom čísle. Podobnosť tu zaiste je, a s veľkou pravdepodobnosťou aj spoločný pôvod, avšak s tým rozdielom, že výraz MARUS nie je obyčajné slovo, ale pomenovanie oblasti, územia. MARUS – teda MARAVA. V tejto súvislosti je dôležité poznamenať, že výraz MARUS používali rímski autori na označenie rieky Morava [53/105].

Ak sa na nadpis mince pozrieme z tohto uhla pohľadu a budeme ju vnímať nie ako akúsi mincu anonymných tajomných Keltov, ale ako mincu Slovenov žijúcich na tomto území dávno pred vznikom Ríma, objaví sa nám text rýdzo slovenský.

Už na prvý pohľad vidieť, že takzvaný keltský nadpis COBROVO ma až zarážajúco čistú slovanskú koncovku –OVO, ktorú čítame ako -OUO (OUO je koncovka používaná v slovenských nárečiach napr.: vrbouo, krátkuo, bistruo atď. ). Samotné COBROVO (čítame ako KOBROUO) sa skladá z predložky C a z prídavného mena OBROUO. Nadpis COBROVOMARUS teda čítame ako K-OBROUO-MARUS, teda: za/pre veľkú(obrovskú) Maravu. Lev na reverze dopĺňa význam textu v zmysle obrovský, silný.

Dvojica hláv na averze môže pri takomto výklade prezentovať buď dva základné stavy spoločnosti - roľník (v popredí so strniskom na brade) a vojak – knieža (oholený podľa rímskeho vzoru), prípadne dve príbuzné slovanské kmene, či dvoch významných kmeňových vodcov z územia Maravy.

COVIOMARVS

Podobne ako COBROVOMARVS sa skladá z dvoch slov. COVIO a MARUS. V časti Marus ide opäť o označenie územia - Maravy (Moravy). COVIO (čítame KOUIO) je kovový, kovaný, prípadne ukutý. Spojením oboch slov dostaneme COVIO MARUS – kovová, silná, ukutá, nezničiteľná Marava.

Na reverze hexadrachmy sa pod textom COVIOMARVS nachádza kanec. Spôsob jeho vyobrazenia a postoj vyjadruje pevnosť, silu a doslova nezničiteľnosť (pripomína tank), čo priamo korešponduje so slovom KOVIO (KOVO).

Nápis sa zaznamenal na ôsmich minciach z nálezov v Bratislave, v Reci a v Rakúsku.

IANTVMARVS

Nápis sa ako v predchádzajúcich prípadoch skladá z dvoch slov, z IANTU a MARUS. Územím Slovenska, v tesnej blízkosti mesta Marobudon viedla slávna Jantárová cesta, ktorou sa zo severu dovážal jantár do strednej Európy a do oblasti Egejského mora (Mykény). Najväčší rozmach Jantárová cesta zaznamenala za trvania Rímskej ríše, pretože jantár bol v Ríme veľmi obľúbený a vyhľadávaný. Samotná trasa Jantárovej cesty viedla z Aquilei na severnom Adriatickom pobreží, odtiaľ išla po súši cez Emonu (dnešná Ľubľana), ďalej cez Savariu v dnešnom Maďarsku až do Carnunta. Prechod cez Dunaj bol pri Devíne, ktorý bol vždy križovatkou rôznych obchodných ciest, kde sa udržiavali čulé obchodné styky hlavne s juhom Európy. Z Devína Jantárová cesta neviedla len jedným smerom na sever, ale viedla hneď niekoľkými smermi. Hlavná cesta viedla pravdepodobne Pomoravím a Moravskou bránou k riekam Odra a Visla v Poľsku. Ďalšia často využívaná trasa viedla Považím k Laugaríciu, pri ktorom sa pripájala na hlavnú trasu.

Jantárová cesta sa najviac používala od konca 7. stor. pred Kr. do 5. storočia. Najsilnejšia frekvencia bola v 2. stor. po Kr., kedy cesta slúžila na diaľkový obchod Rímskej ríše [52].

IANTUMARUS, reverz – jazdec, averz kučeravá hlava s veľkými vavrínovými listami

Jantár ako významný obchodný artikel Markomanov (Maravanov) sa dostal aj do názvu mince razenej na ich území v podobe slova IANTU, ktorý (až na drobnú odlišnosť v koncovke) je identický so súčasným slovom – jantár. Jantár je jednoznačne pôvodné slovenské slovo, čomu nasvedčuje jeho výskyt v súčasných európskych jazykoch. Tie môžeme rozdeliť do štyroch základných skupín, a čo je na počudovanie, slovanské jazyky netvoria jednu spoločnú skupinu.

1. skupina - Jantár (slov.); Jantar (slovinski); Jantar (chor.); Jantar (čes.); Янтáрь (rus.);

2. skupina - Ћилибар, јантар (srb.); chihlimbar [čihlimbar] (rum.);кеxлибáр (bul.); Κεχριμπάρι [kechrimttári] (gr.); Kehribar (tur.);

3. skupina - Âmbar (por.); Ambra (resina) (tal.); Ambre (fr.); Ámbar (šp.); Amber (ang.); Succinum (lat.);

4. skupina - Bernstein, Meeresgold (nem.); Bursztyn (pol.); Бурштин (смола) (ukr.); Бурштын (bieloru.); Borostyánkő (maď.); Bärnsten (sve.)

Krajiny Európy rozdelené do štyroch skupín podľa používaného výrazu pre jantár. 1. skupina (oranžová) – jantár, 2. skupina (fialová) – čilibar, 3. skupina (červená) – ambra, 4. skupina (modrá) – bernstein. Červeným kruhom je označenie územia Maravy.


Určite nie je náhodou, že v prvej skupine sú krajiny, ktoré tvorili jadro Maravy. Srbsko tvorí prechodovú oblasť, kde sa používajú Ћилибар i јантар. Ďalšiu skupinu tvoria krajiny nachádzajúce sa juhovýchodne od Maravy, tretiu dnešné románske krajiny (juhozápad), štvrtú skupinu krajiny, ktoré sa nachádzajú na sever a západ od Maravy, vrátane slovanských národov (poľština, ukrajinčina, bieloruština).

IANTUMARUS sa skladá z dvoch originálnych slovenských slov – Jantár (IANTU) a Marava (MARUS), ktoré veľavravne dopĺňa výjav na averze, kde je zobrazená kučeravá hlava (vyparádenej) ženy s dvoma veľkými vavrínovými listami [53/134]. Jantár slúžil v prevažnej miere na výrobu šperkov, ktorými sa pýšili ženy, preto výjav jednoznačne potvrdzuje správnosť nápisu - Jantárová Marava. Dve objekty po oboch stranách interpretované ako vavrínové listy môžu rovnako zobrazovať šperky (náušnice) vyrobené z jantáru, ktorého tvary pripomínajú nájdené exempláre na pobreží baltického mora [Obr.]

Jantár nájdený na pobreží Baltického mora.

 

Význam „Jantárová Marava“ môže vyjadrovať hlavnú dopravnú tepnu smerujúcu na sever za jantárom ale i bohatstvo Maravy. Zachovalo sa 29 mincí označených týmto menom. Pochádzajú z nálezov v Bratislave, Reci a v Rakúsku [53/134].

COVNOS

Nápis je nezvyčajne umiestnený na averze hexadrachmy pred portrétom na pravej strane. Na reverze je jazdec na koni. Nápis COVNOS je rýdzo slovenský výraz, ktorý môžeme rozdeliť na dve časti. COV - kov [kou] a nos. Kov-nos mohol byť výraz pre nákovu, ktorá má na jednej strane výstupok podobný nosu. Muž pomenovaný Kov-nos (nákova) sa týmto menom prezentoval ako muž odolný voči všetkým úderom a zásahom. Nezničiteľný, nezdolateľný a nepoddajný ako nákova – ideál každého bojovníka. Za zmienku stojí, že hlava muža je oproti portrétom na iných minciach bratislavského typu, zdvihnutá dohora, takže mladík pôsobí ako „horenos“ (vo význame pyšný, hrdý). Text NOS kopíruje obrysy nosa, akoby chcel zdôrazniť túto časť portrétu.

Iná interpretácia sa ponúka v súvislosti s určitým spoločenským postavením, pričom nápis je čitateľný ako KOUNOŠ (KOVNOŠ), vo význame zbrojnoš, bojovník, nositeľ kovovej zbroje, či brnenia. Tomu by zodpovedala aj štruktúra čiar pod krkom mladého muža s hustými vlasmi, ktorá pripomína vrchnú časť brnenia.

KOV-NOS však mohol byť aj niekto, kto prinášal (nosil) kov. Kov-nos mohol byť baník, prípade spracovateľ kovu alebo predajca – obchodník. V tejto súvislosti prichádza do úvahy aj možnosť, že minca reprezentovala určité množstvo kovu, neskôr medzi Slovanmi známych ako sekerovitých hrivien, ktoré sa v časoch neskoršej krízy osvedčili ako efektívnejšie platidlo.

Doposiaľ boli objavené štyri kusy z nálezov v Bratislave.

MACCIUS

Nápis je na reverze hexadrachmy s vyobrazením šelmy, ktorej podľa súčasných predstáv, trčia z papule ľudské nohy. Na averze mince sa nachádza do klbka skrútený okrídlený had – drak (šarkan).

Nápis sa považuje za keltské meno, pretože v Caesarovej správe o keltskej viere v nesmrteľnosť duše a jej prevteľovaní, šarkan skrútený do kruhu symbolizoval ustavične sa opakujúce mesačné fázy, v prenesenom zmysle nesmrteľnosť [51/125].

Názov MACCIVS čítame ako MAKIUS. Písmeno –I zodpovedá vtedajšiemu jazyku (viď COISA, FARIARIX, COVIOMARUS), takže do dnešnej spisovnej podoby slovenčiny prenesieme nápis bez –I ako MAKUS. MAKUS respektíve MAKUŠ zodpovedá pomenovaniu bohyne Mokoš, Mokuša – bohyni ruského panteónu, známej z letopisnej správy k roku 980. ako aj z traktátov 11. – 12. storočia. Ako už naznačuje jej meno, najpravdepodobnejšie odvodené od slovanského základu mok, mokr = mokrý, vlhký.

Mokoš v hierarchii slovanských nadprirodzených bytostí stojí v prvej trojici spolu s Démonom Drakom a Bohom-Krakom, ako matka tiel živej prírody – veľká matka. Pôvod Mokoš je hľadaný v predstave o ženských predkoch – duchoch ochraňujúcich domácnosť. Tomu by mohol zodpovedať výjav na reverze – šelma ženského rodu ochraňujúca domácnosť (nohy trčiace z papule symbolizujú stráženie pokoja domácnosti). Samotná predstava o ženských duchoch ochraňujúcich domácnosť, súvisia s predstavou Mokoš ako démona, neskôr bohyne, zdroja života, ktorý vyrastá zo zeme (božská rodička). Jej mužským protipólom bol neskôr gazda – hospodár, predstavovaný v podobe bieleho hada (pôvodne ženského rodu) [17/128] – výjav na averze.

Nápis MACCIVS bol zaznamenaný na troch minciach z nálezov v Bratislave.

(Ďalšie mince bratislavského typu budú priebežne dopĺňané.)

FARIARIX

Nápis sa nachádza na reverze hexadrachmy s vyobrazením harpye, na averze je hlava ženy. Obdobne ako u mincí s nápismi COISA, MACCIUS, COVIOMARUS, súčasná uzákonená spisovná slovenčina nepoužíva –I, takže po drobnej pravopisnej úprave dostaneme výraz FARARIX.

V odbornej literatúre [53/133] je základ mena považovaný za germánsky, prípona –rix je keltská. Význam slova FARIARIX je interpretovaný ako „kráľ prievozníkov“. Meno sa nikde inde nezaznamenalo.

FARARIX je teda zložený z dvoch slov. Zo slova FARA a RIX. Fara je odvodzované z nemeckého fähre, čo znamená prievoz, prievozník je fährmann. Už na prvý pohľad však vidieť, že táto konštrukcia nemá logiku.

V slovenčine je FARA miesto, kde býva duchovný muž – farár. Slová farár i fara sú čisté slovenké výrazy bez akejkoľvek úpravy. Pôvod slova farár je však v súčasnosti nesprávne odvodzovaný od nemeckého ‘der Pfarer’. Podľa českých etymologov (1967), základné slovo fara pochádza zo staronemeckého pharre, a to zo strednelatinského parochia, a to zo strednegréckeho parokia a to od paroikos. A paroikos je vraj zložené z para, čo značí vedľa, a z oikos (dom). Podľa tohto teda katolícky farár je „bydlíci vedle“, respektíve osoba nachádzajúca sa vedľa domu.

Avšak grécke slovo pre farára je papas a žiadny papas „nebydlí vedle“. Farári vo všetkých kultúrach obyčajne žijú na fare. Anglicky sa fare hovorí parish, nemecky pfare portugalsky paroquia, grécky paroikia, slovensky farský dom alebo fara, a nikto nevie odkiaľ sa to slovo vzalo. Určite však nie od bydlíciho vedle. Pritom fara je domovom alebo oddychovým miestom duchovného muža, ktorý vidí a vie viacej než kto iný. Takému svätcovi sa v dravidskej Indii hovorí pār (plural pārar) alebo pāramaņan čiže Brahman a jeho miestom oddychu je paroikai, odkiaľ potom grécke paroikia atď. Ten kto býva na paroikai je pār alebo pārar. [Dr. Cyril Hromník]

Farár teda odvodzujeme od pārar (tamilčina nepozná F), ktoré ak nám naozaj prišlo, tak len z východu, a od nás sa dostalo ďalej do nemčiny a nie naopak. FARA je teda originálny pôvodný názov, používaný našimi predkami niekoľko tisícročí. Otázkou zostáva ako sa dostal tento slovenský nápis na keltskú mincu. Jej keltskosť potvrdzuje výraz RIX, ktorý v keltčtine značí kráľ a slovo je vnímané ako obdoba latinského REX.

Z tejto chúlostivej situácie zdanlivo niet úniku, ibaže by Kelti prevzali od našich predkov slovo FARA v plnom význame a nápis na minci by bol potom čitateľný ako kráľ fary, či kráľ farárov. Tento variant je pomerne pochybný, preto si dovolím ponúknuť omnoho vierohodnejšiu aj keď kacírsku alternatívu. Tá je postavená na pochybnosti, či výraz RIX znamená v keltčine kráľ, inak povedané, či RIX na minci razenej na území Slovenska budeme čítať v keltčine ako kráľ, alebo v Slovenčine, s úplne iným významom.

Samotný výraz RIK v slovenčine neznamená nič. Avšak -ik je koncovka používaná pri zdrobneninách mužského mena, či povolania. A mužské povolania končili prevažne na –ar (kovár, bačár, murár, tesár, kolár, kuchár, tehliar, mäsiar, farár, bojar atď.).

Zdrobnenina sa v súčasnosti používa na zjemnenie slova, mena osoby, ku ktorej sa vytvoril bližší vzťah, náklonnosť, spriaznenosť. Ani v súčasnosti nie je zriedkavé, používanie zdrobneniny u človeka, ktorý požíva všeobecnú vážnosť, je medzi ľuďmi obľúbený a jeho slová a činy nie sú brané na ľahkú váhu. Vďaka tomu si ľudia k takémuto človeku vybudujú zvláštny vzťah, ktorý pri komunikácii prejavujú práve používaním zdrobneniny.

Koncovka sa takýmto spôsobom dostala aj do bežného života a ostala postupne z generácie na generáciu v podobe dnešných priezvisk, ktorých na koncovku RIK nie je málo. Palárik, Šafárik, Kolárik, Carik, Masarik (od záhoráckeho Masár) atď. Medzi túto skupinu možno zaradiť aj povolanie farár z ktorého pochádza výraz Farárik (FARARIX).

FARARIX teda nie je slovo zložené z dvoch slov, ale jedná sa o jedno slovo FARAR plus koncovka –IX, ktorú čítame ako –IK. Nalez mince s týmto textom, nielenže potvrdzuje slovenskú prítomnosť, v období pred naším letopočtom, ale zároveň dokladuje Hromníkovu argumentáciu týkajúcu sa pôvodu slova fara – farár.

Doposiaľ sa eviduje 23 mincí s nápisom FARIARIX z nálezov v Bratislave a v Rakúsku.

Rimania svojím príchodom na územia do oblasti Dunaja, priniesli so sebou nielen mocenský vplyv, intrigánsku politiku, ale aj svoju kultúru, spôsob života, zvyky a menový systém prezentovaný zlatými, striebornými a medenými mincami. Obchod na území Maravy sa do toho času realizoval výmenným spôsobom tovar za tovar. Širším používaním peňazí nastala devalvácia kultúrnych ale hlavne životných hodnôt, kedy cieľom sa stávala nie úroda, nie dobytok či veci dennej spotreby, ale vlastníctvo zlatých či strieborných peňazí, za ktoré bolo možné kúpiť čokoľvek. Historici sa dívajú na tento krok ako čosi pozitívne a pokrokové, v skutočnosti to však malo obrovský negatívny dopad na vtedajšiu dovtedy dobre fungujúcu sociálne nediferencovanú spoločnosť.

Ako prvá sa narušila súdržnosť komunity – kmeňa. Jedinec dokázal byť samostatnejší, ba dokonca nezávislý od ostatných. Spoločná koordinácia činnosti a následne delenie sa z výsledkom práce sa dostávalo do úzadia, taktovku preberali jedinci platiaci za prácu a za služby. Nastal rozklad, požičiavanie peňazí, prišli úroky. Bezohľadní a chamtiví sa dostali k väčšiemu množstvu peňazí, za ktoré si mohli dovoliť väčší luxus, či dokonca vydržiavať väčšiu či menšiu skupinu bojovníkov – žoldnierov (bojov, bojarov). V rámci jednotlivých kmeňov nastala pomerne rýchla spoločenská diferenciácia.

Hodnotový úpadok bol v princípe zapríčinený väčším prísunom peňazí zvonka, ktoré v podstate neboli kryté žiadnym reálnym tovarom potrebným k bežnému životu. Boli síce z drahých kovov, ale ich použitie bolo závislé na všeobecnej akceptácii, pretože inak boli pre vtedajšie tzv. barbarské komunity bezcenné. V okamihu, keď tá akceptácia príchodom Rimanov vznikla, nastal jav, ktorý poznáme aj v súčasnosti. Prílivom nekrytých peňazí, nastal odliv hodnôt – dobytok, úroda, kožušiny, remeselné výrobky, čo malo za následok ich zdraženie. Zvýšil sa nedostatok, znížila sa životná úroveň obyvateľstva.

Problém peňazí (je úplne jedno, či sa jedná o zlaté, strieborné a medené mince, či bankovky) je odklon od ich pôvodného poslania. Predchodcovia peňazí boli poukážky (hlinené tabuľky, pergameny), ktoré reprezentovali konkrétny objem obilia, oleja či inej životne dôležitej komodity, reálne existujúcej, umiestnenej v skladišti banky. Držiteľ takejto poukážky mohol v ktorejkoľvek pobočke banky v rôznych častiach krajiny, v presne vymedzenom časovom horizonte, zameniť poukážku naspäť za konkrétne komodity. Banky boli v podstate akési obrovské skladištia tovaru. Banka si za túto službu samozrejme inkasovala určité percento z komodity, ktorú si vlastníci u nej nechali odložiť. Tento spôsob zjednodušoval tovarovú výmenu, diaľkový obchod, umožňoval preberanie záruk, či poskytovanie pôžičiek. Čo je dôležité poznamenať, platidlom boli poukážky reálne kryté tovarom. Nevýhodou tohto systému bola obmedzená trvanlivosť drvivej väčšiny komodít.

Neskoršie zlaté a strieborné mince prebrali úlohu týchto poukážok, pričom je pravdepodobné, že v prvopočiatkoch ich zavedenia boli kryté reálnym tovarom. Neskôr, keď ľudia začali dôverovať drahým kovom, sa od toho upustilo. Zlato a striebro sa stali zárukou bohatstva. Bohatstva čo má lesk, čo sa v sklade nepokazí, nezhrdzavie a je večné.

Drahé kovy však majú jednu vážnu chybu. Musia byť rovnako ako papierové peniaze akceptované obyvateľstvom, pretože zo zlata sa človek nenaje, nepostaví si z neho dom, a aj ako kov použitý pri výrobe zbraní, či náčinia, nestojí za veľa. V reálnom živote sú pre existenciu človeka bezcenné.

Ťažbou drahých kovov a následnou emisiou mincí z nich vyrobených, sa do obehu dostali peniaze, ktoré nereprezentovali plný sklad obilia, plné vínne pivnice, pasienky posiate dobytkom. Boli to len chladné ekvivalenty týchto hodnôt, ktoré vznikli ťažbou, tavením, razením a samozrejme stanovením ich nominálnej hodnoty.

So vznikom peňazí šlo ruka v ruke falšovanie peňazí. Do roztaveného striebra, či zlata sa prilievala meď, vďaka čomu bola hmotnosť dodržaná, no rýdzosť a tým aj hodnota a kvalita peňazí založených na drahých kovoch, bola výrazne nižšia, alebo sa jednoducho bronzové falzifikáty postriebrovali. Je veľmi pravdepodobné, že barbarom ponúkali falošné nekvalitné mince, ktoré na iných miestach, alebo o nejaký čas neboli akceptované.

Peniaze svojou povahou a použitím reprezentovali a reprezentujú moc. Každý kráľ, každý významnejší panovník chcel raziť vlastné mince, chcel mať kontrolu nad ich kvalitou a množstvom. Obeh peňazí a oceňovanie tovarov týmito peniazmi umožňuje efektívnu kontrolu majetku obyvateľstva a následne platenie a vyberanie daní. Zavedením peňazí, sa zo slobodných nezávislých území stávali vazalské kniežactvá fungujúce na princípe súdobého výpalníctva.

Kvalitu a množstvo obeživa samozrejme stanovuje a udržiava vždy ten, kto menu zavedie a kontroluje. Akékoľvek platidlo, v minulosti, ale aj v súčasnosti, vedie k rýchlemu až extrémnemu zbohatnutiu toho, kto menu emituje. Toto už vedeli aj starí Rimania, či pred nimi Gréci. Prostému ľudu sa peniaze ponúkali ako ľahko prenositeľný ekvivalent tovaru, ktorý sa dal dlhodobo skladovať bez znehodnotenia, bol odolný voči živlom a kedykoľvek použiteľný. Avšak tieto peniaze, ich množstvo, neboli kryté reálnym tovarom, boli vyrobené akoby navyše a ich zavedením do obehu, sa reálne tovary dostali na stranu emitenta (kedysi panovník, dnes bankári) a do rúk bývalých vlastníkov reálnych hodnôt sa dostali kovové pliešky, ktoré sa nedali jesť, nedali sa podojiť, nedali sa zasiať a ani sa z nich nevyliahli vajíčka. Tento bohapustý podvod a zderstvo sa žiaľ deje aj v súčasnosti, pri plnom vedomí všetkých zainteresovaných strán - tvorcov reálnych hodnôt i podvodníkov (bankári).

To že peniaze bežných ľudí v princípe zbedačujú, si aj dnes uvedomuje len málokto. Je to proces, ktorý je dlhodobý, takže nebije až tak do očí, avšak ľudstvo sa o tomto v podobe ťažkých hospodárskych kríz, či vojen presvedčuje cyklicky minimálne každých 50 až 60 rokov.

Riešenie takejto nepriaznivej situácie mohlo byť dvojaké. Prestať akceptovať nezmyselné peniaze, alebo začať raziť vlastné mince. Územie Slovenska v tom čase oplývalo hojnosťou zlata a striebra, a možno to bol jeden z hlavných dôvodov razby vlastných mincí. Druhou príčinou mohla byť čerstvo vznikajúca majetnejšia vrstva, ktorej systém kolobehu peňazí vyhovoval, pretože im prinášal zisky a umožňoval lepšiu mocenskú pozíciu v rámci kmeňa. Zavedením vlastnej meny mohli takýmto spôsobom jednak odolávať mocensko-finančnému tlaku Ríma, na druhej strane mohli si budovať vlastné mocenské štruktúry. Kto kontroloval menu (platí to aj v súčasnosti) ten mal pravidelné zisky z ničoho, no a samozrejme disponoval politickým vplyvom. Nákladovou položkou bolo iba vyťaženie drahého kovu, spracovanie a následná razba mincí. Výrobná hodnota vyrobenej mince (v súčasnosti bankovky) bola a je vždy menšia ako hodnota, ktorú reprezentuje.

Kvalita bratislavských mincí bola mimoriadne vysoká. Razili sa z takmer čistého striebra. Hmotnosť tetradrachmy sa pohybovala okolo 17 g. Statéry boli zhotovované z menej kvalitného zlata a vážili okolo 6 gramov. Predpokladá sa, že jeden statér mal hodnotu 5 veľkých a 35 drobných strieborných mincí. Vďaka svojej vysokej kvalite boli pravdepodobne cenené omnoho vyššie ako súdobé rímske platidlá. Tieto boli väčšinou zo striebra a z bronzu, iba zriedkavo zo zlata.

Až do začiatku 1. storočia n.l. [7/29] sa vďaka domácemu mincovníctvu a vlastnej mene na našom území, rímske platidlá objavovali len nepravidelne. Od 1. storočia n.l. až do 5. storočia n.l. však rímske peniaze domácu menu úplne vytlačili. V tomto období sa u nás vyskytovali nepretržite a stali sa hlavným platidlom na našom území. Boli objavené mince takmer všetkých rímskych panovníkov, a to najmä na západnom a juhozápadnom Slovensku. V 330 náleziskách sa podľa oficiálnych údajov našlo vyše 3360 kusov rímskych mincí [7/31].

 

Falzifikát denára rímskeho cisára Septima Severa (193-211). Averz: L SEPTIMIVS SEVERVS PERTINAX AVGI, reverz: VRBS ROMA, Ø 23 mm. Minca je vyhotovená z bronzu s viditeľnými stopami po postriebrení.

Takzvané „keltské“ mincovníctvo teda nebolo kultúrnym pokrokom, ale obyčajnou ekonomickou obranou voči agresívnemu (navonok nenásilnému) útoku zvonka – zo strany Rímskeho impéria. Aj preto sa po páde rímskej ríše domáce slovenské obyvateľstvo odvrátilo od systému zlatých a strieborných platidiel a prinavrátilo sa späť k výmennému obchodu. Formu peňazí prevzali sekerovité hrivny, ktoré mali svoju reálnu hodnotu v podobe odliateho železa, použiteľného pri výrobe poľnohospodárskeho náčinia, zbraní a bežných vecí dennej potreby.

Mince bratislavského typu boli objavené vo viacerých lokalitách na Slovensku, severovýchodnom Rakúsku, severozápadnom Maďarsku, v priľahlej časti Moravy a v Rumunsku. Sporadicky sa našli aj na českom území, v Juhoslávii, Taliansku, na zakarpatskej Ukrajine. Ich rozptyl zodpovedá presne územiu, ktoré v tom čase obývali Markomani, a zároveň i územiu neskoršej Maravy.
Pokračovanie... http://slovania.czweb.org/Marava3.htm


Moje
webové stránky
Cezmín: http://cezmin.wz.cz
Cezmín: http://cezmin.wz.sk
Vianoce: http://vianocesk.wz.cz
Viktorian http://viktorian.wz.sk
 Svadba: http://svadbask.unas.cz
 Bylinky: http://bylinky.czweb.org
Seniorka: http://seniorka.szm.com
Cintorín: http://cemetery.zaridi.to
 Bábiky: http://svetbabik.czweb.org
Slovania: http://slovania.czweb.org
 Pani Príroda: http://agika.szm.com
 Veľká noc: http://eufrosyne.szm.com
Veľká noc: http://velkanoc.czweb.org
Jánska noc: http://cbjanskanoc.wz.cz
Gloria Polo: http://gloriapolo.czweb.org
Moji psíkovia: http://mikinka.czweb.org
Milujem pani P... : http://eufrosyne.wz.cz
Cezmín ker a alias: http://cezmin.czweb.org
 Michal Krpelan: http://michalkrpelan.wz.cz
Vianoce: http://vianocechristmas.czweb.org
 Aishwarya Ray z Indie: http://aishwarya.wz.cz
 Horná Chlebany : http://hornechlebany.unas.cz
 Rádioamatéstvo  : http://cbrsk-chlebany.euweb.cz
Múdra ako rádio: http://www.mudraakoradio.euweb.cz
CB Fan rádioklub Slovakia-CBRSK: http://cbrsk.euweb.cz
Webové stránky, ktoré som urobila iným zdarma
Pes Buldog english: http://ruda-etuda.czweb.org
Seniorka a deti: http://babka-radi.webovka.eu
Olympionik: http://olympionikholub.wz.sk
Sedmičkari:
http://rannisedmicka.wz.cz
Práva dieťaťa:
http://dieta.czweb.org

Senior Baťo: http://dano17.wz.sk
Späť| Obnoviť | Dopredu

 

by Cezmín Slovakia 2011